Rastové nastavenie mysle a mentálna odolnosť

„To, čomu o sebe veríme dnes, často rozhoduje o tom, kam sa odvážime vykročiť zajtra.“

Pri práci s klientami si za tie roky stále viac uvedomujem, že veľa vecí v našom živote nezačína vonku.

Začína sa to v nás.

V tom, čomu veríme.

V tom, čo od života očakávame.

A hlavne v tom, ako premýšľame sami o sebe.

Náš vonkajší svet je odrazom nášho vnútorného sveta.

A práve tu vidím veľké prepojenie s rastovým nastavením mysle.

Ak si poviem:

„Na toto nemám.“

uzatváram si cestu ešte skôr, ako som ju skúsila.

Ak si ale poviem:

„Zatiaľ to neviem, ale môžem sa to naučiť,“

už sa mení môj vnútorný postoj.

A s ním aj moje rozhodnutia.

Možno teda nie je najdôležitejšie len to, čo od života chceme.

Ale čomu o sebe veríme, keď sa za tým vydáme.

Rastové nastavenie nie je o tom, že si budeme hovoriť, že všetko dokážeme.

Je o tom, že neprijmeme svoje dnešné hranice ako konečný verdikt.

Že si dovolíme rásť, skúšať, meniť sa a učiť sa.

Toto nie je o mágii.

Je to o vedomí a zodpovednosti.

Nie sme vinní za všetko, čo sa nám v živote stane.

Ale môžeme ovplyvniť, z akej vnútornej pozície budeme žiť ďalej.

A možno si dnes stačí položiť jednu otázku:

Aký obraz seba vo svojej mysli posilňujeme?

Človeka, ktorý má svoje limity, alebo človeka, ktorý sa ešte stále môže rozvíjať?

A s takýmto postojom je úzko spojená naša mentálna odolnosť.

Mentálne odolný človek nie je ten, komu sa nič nestane.

Je to človek, ktorý z náročnej situácie neurobí definitívny príbeh o sebe a svojej budúcnosti.

Dokáže sa na chvíľu zastaviť a povedať si:

Čo môžem ovplyvniť?
Čo sa tu potrebujem naučiť?
Čo môžem nabudúce urobiť inak?
Aký je môj ďalší krok?

Mentálna odolnosť je oveľa menej o tom, koľko toho vydržíme a oveľa viac o tom, ako dokážeme pracovať s tým, čo sa nám stalo.

Rastové nastavenie mysle nám umožňuje nevnímať prekážku ako koniec cesty, ale ako informáciu.

A niekedy práve veci, ktoré sme nechceli zažiť, rozvinú schopnosti, o ktorých sme dovtedy ani nevedeli.

Mentálna odolnosť teda nevzniká v pohodlí.

Rastie zakaždým, keď namiesto otázky

„Prečo sa mi to stalo?“

dokážeme postupne prejsť k otázke

„Čo s tým teraz môžem urobiť?“